Radola Gajda
(alebo tiež Rudolf Geidl, Radula Gajdl, Radula Gajda)

Narodil sa 14. februára 1892 v prístavnom meste Kotor, vtedy najjužnejšom výbežku Rakúsko-Uhorskej monarchie, dnes súčasti Čiernej hory. Kotor býval veľkou námornou základňou a otec budúceho generála Johan Geidel bol na nej poddôstojníkom v predĺženej činnej službe. Jeho matka Anna bola schudobnelá čiernohorská šľachtičná. Niekedy v čase, keď mladý Geidel začal študovať na gymnáziu, sa rodina presťahovala do moravského Kyjova. Okolo jeho gymnaziálnych štúdií panujú dohady v tom zmysle, že buď ich nedokončil vôbec, alebo nie celkom klasickým spôsobom a bez maturitnej skúšky.

V októbri 1910 nastúpil do armády ako jednoročný dobrovoľník „Einjährigfreiwilliger" - čo bol spôsob, ako vykonať povinnú základnú službu. Absolvoval ju v Mostare v pluku horského delostrelectva číslo 5. O počiatkoch jeho vojenskej kariéry sa prakticky nič nevie, asi len toľko, že až do roku 1914 sa zdržiaval na Balkáne a snáď sa zúčastnil aj na niektorej z balkánskych vojen v rokoch 1912-1913. V roku 1913 sa 21-ročný Gajda usadil v albánskom mestečku Skadar a oženil sa so Zorkou Pironovou, ktorú pravdepodobne ešte pred vojnou opustil.

Na začiatku vojny sa musel vrátiť do Rakúsko-Uhorska a nastúpiť na vojenskú službu, kde ho zaradili v hodnosti práporčíka k zásobovaciemu práporu zemebrany. Táto jednotka slúžila v južnej Dalmácii a v roku 1915 v bosnianskom Sarajeve. V septembri ho zajali pri Višegrade čiernohorské jednotky, do klasického zajateckého tábora sa však nedostal. Nevie sa, čo spôsobilo, že čerstvý zajatec, vtedy ešte Geidl, neputoval za ostnatý drôt, ale obratom sa z neho stal dôstojník čiernohorskej armády - pravdepodobne to bol jeho predvojnový pobyt v tomto kraji a možno aj bývalá služba v čiernohorskej armáde. Zajatie tento muž využil na úplnú zmenu svojho života. Zmenil si meno a z Rudolfa Geidela sa stal Radola Gajda. Zmenila sa aj jeho hodnosť - odrazu bol kapitánom čiernohorskej armády a zároveň začal vystupovať ako lekár. Na počiatku roka 1916 sa čiernohorská armáda pod náporom rakúsko-uhorskej ofenzívy doslova rozplynula. Gajdu zachránili dôstojníci ruskej vojenskej misie. Vybavili ho uniformou ruského lekára a ruskými dokumentmi.

Tak sa dostal na jar roku 1916 na „východný front" do rumunskej Dobrudže, nie však v rámci ruskej armády, ale ako dobrovoľný príslušník - mladší plukovný lekár - 1. srbského pluku. Koncom roka 1916 bola jeho jednotka zničená v bojoch, Gajda však prežil a prihlásil sa tentoraz do československých légií. Prečo si tento muž nemecko-čiernohorského pôvodu, ktorý prežil väčšinu svojho dovtedajšieho života na Balkáne, vybral práve československé légie, je záhadou. Krátky pobyt v moravskom Kyjove v útlej mladosti bol asi tým najmenej uveriteľným dôvodom. Oficiálne ho do légií prijali 30 januára 1917 - to už mal hodnosť štábneho kapitána.
Začínal ako veliteľ 12. roty, neskôr ho menovali za veliteľa práporu. V pamätnej bitke pri Zborove 2. júla 1917 prevzal v rozhodujúcej chvíli velenie celej ruskej brigády, pretože jej veliteľ nebol v stave pre totálnu opitosť vydať príkaz do útoku. Na úspešnom útoku pri Zborove sa podieľali dvaja českú dôstojníci - Stanislav Čeček na severe a Radola Gajda na juhu. Po týždni sa Gajda znova osvedčil v bojoch s Nemcami pri dedinke Volosovka. Ruské velenie ocenilo chrabrosť mladého dôstojníka a zverili mu velenie pluku. Bol prvým Čechom, ktorý sa ocitol v takejto funkcii v ruskej armáde. Okrem toho za hrdinstvo dostal medailu sv. Georgija štvrtého stupňa. Medailu mu odovzdal osobne Alexander Kerenskij, predseda vtedajšej dočasnej vlády. Hneď nato sa začali ozývať jeho neprajníci, poukazujúc, že jeho vzdelanie a jeho lekárske pôsobenie, dokonca aj jeho hodnosť, sú záležitosti nanajvýš pochybné. Riešila ho československá vojenská komisia a obvinenia odmietla. Pomohol pri tom budúci prezident, vtedy ešte iba profesor Tomáš Masaryk. Keď prešumeli spomínané nepríjemnosti, nastúpil Radola Gajda v marci 1918 do funkcie veliteľa 7. streleckého pluku Tatranského. V tej dobe sa začínal odsun Čechoslovákov na západ, paradoxne však východným smerom, cez Transsibírsku magistrálu.

Najprv sa legionári spoliehali na to, že boľševici budú schopní ich transport do Vladivostoku zorganizovať a zabezpečiť sami. Ukázalo sa však, že vo všetkom vládol ukrutný chaos, červení komisári vydávali navzájom protichodné príkazy, dopúšťali sa rôznych prehmatov a nakoniec sám Lev Trockij legionárov vyzval, aby légie zrušili a stali sa červenoarmejcami. Vtedy sa Čechoslováci rozhodli, že zoberú veci do vlastných rúk. Dôvodom na bojové vystúpenie légii bolo ich napadnutie boľševickou armádou v Krasnojarsku. Na príkaz Gajdu prešli jednotky k aktívnemu útoku a dobyli Mariinsk a za týždeň Novo Nikolajevsk, pričom útok na toto mesta trval len 4O minút a dobyli ho. V rušných udalostiach, ktoré nasledovali, sa Gajda rýchlo stal veliteľom československých jednotiek na úseku od Novonikolajevska po Irkutsk. Jedno sibírske mesto za druhým padalo do rúk legionárov až 1. septembra 1918 sa všetky doteraz oddelené skupiny československého vojska spojili a ovládli tak celú Transsibírsku magistrálu od Volgy až po Vladivostok. Najväčšiu časť Sibíri tak oslobodili od boľševikov práve vojská pod velením Gajdu. Radola Gajda si v týchto bojoch vyslúžil ako veliteľ nielen vynikajúcu povesť, ale aj ďalšie povýšenia. Začiatkom júla sa stal plukovníkom a v septembri generálmajorom. Mal iba 26 rokov, ale už stihol byť nočnou morou boľševických komisárov, ochrancom omskej bielogvardejskej vlády, mužom, ktorého osobnosť priťahovala bývalých cárskych generálov i príslušníkov sibírskych menšinových národov. Práve vtedy ho začínajú prezývať sibírskym atamanom, z čoho sa neskôr vyvinie ono povestné „sibírsky lev". Koncom roku 1918 je už známy aj medzi dohodovými veliteľmi a dostáva sa mu od nich vo Vladivostoku uznanie.

Dohodové mocnosti sa snažili využiť nečakaný úspech československých légií a usmerniť ich tlak smerom na západ. Gajda teda precestoval celou Sibírou a jednotky pod jeho velením dobýjajú Jekaterinburg (neskôr známy ako Sverdlovsk), mesto, v ktorom tesne predtým v strachu pred postupujúcimi legionármi povraždili v dome kupca Ipatieva na príkaz Jakova Sverdlova bolševickí komisári celú cársku rodinu. V Jekaterinburgu stretol Gajda svoju osudovú ženu, krásnu gymnazistku čerkeského pôvodu Jekaterinu. Netrvalo dlho a zosobášili sa.

Najslávnejšou Gajdovou operáciou sa však stal útok na mesto Perm, dobyté 24. decembra 1918, kde nepriateľ stratil 20 000 zajatcov, 5000 železničných vozňov, 60 diel, 1000 guľometov a celé riečne loďstvo zamrznuté v ľade rieky Kamy. Za útok na Perm dostal medailu sv. Georgija III. stupňa a stal sa jediným Čechom v histórii, ktorý bol vyznamenaný dvoma medailami vysokého vojenského vyznamenania. Americké a anglické noviny prinášali dlhé články, v ktorých popisovali jeho odvahu a strategické schopnosti, obdivuhodné manévre, ktorými sa mu podarilo zatlačiť sovietsku armádu.

V tom čase mu admirál Alexander Vasilievieč Kolčak ponúkol, aby sa stal veliteľom jeho Sibírskej armády. Tento predtým úspešný veliteľ Čiernomorskej flotily sa vyhlásil za pána Sibíre a požiadal o uvoľnenie Gajdu pre svoju sibírsku armádu. Štefánik, ktorý sa s ním osobne stretol v Omsku, vraj Gajdu márne odhováral od vstupu do Kolčakových služieb. 31. decembra 1918 bol teda Gajda osobitným rozkazom uvoľnený zo služieb československých légií na dovolenku s neurčitou lehotou a bez služobných požitkov. Neskôr ho dokonca vyškrtli zo zoznamu československých dôstojníkov.

Vo funkcii generálmajora ruskej sibírskej armády nastali Gajdovi zdanlivo zlaté časy. Vyžíval sa v prepychu a radovánkach, disponoval vlastnou streleckou gardou, vytvoril si káder vlastných dôstojníkov - gajdovcov, chystal sa zorganizovať takzvaný „nesmrteľný prápor generála Gajdu". Medzitým zároveň rozvinul vojenské operácie proti boľševikom, tie však uviazli na Volge a naopak, kolčakovské armády sa postupne dali na ústup. Gajda si uvedomil, že už nevelí disciplinovaným odhodlaným Čechoslovákom. Pochopiteľne začal upadať u admirála do nemilosti.

Pod jeho velenie prešlo 4O tisíc vojakov a dôstojníkov. Počas zimných mesiacov uskutočnil generál niekoľko úspešných operácii pri útokoch na Iževsk, ale neskoršie museli jeho vojská ustúpiť a zaujať obranné postavenie. Ruskí velitelia nemali v láske Gajdu a odchádzalo k roztržkám, medzi náčelníkom štábu Kolčaka generálom Lebedevom a Gajdom. Zo začiatku bol Kolčak na strane Gajdu a zveril mu velenie aj západnej armády. Ale pod nátlakom ruských generálov, ktorí sa nechceli podriadiť veleniu mladého Čecha toto rozhodnutie zrušil. Nahnevaný Gajda sa rozhodol podať demisiu, ktorá bola aj prijatá. V tom čase sa odohral aj posledný rozhovor medzi Gajdom a Kolčakom: " Vy nerozumiete ruským špecifikám a od vás to ani nikto nechce, vy sám viete, že nemáte ani vojenské vzdelanie, aby ste mohol veliť armáde", hovoril Kolčak Gajdovi. Ten mu však nezostal nič dlžný:" Môžem vám povedať, Vaša jasnosť, nehladiac na to, prešiel som školou života, školou praxe, od vojaka až po veliteľa. O mojom vzdelaní ste vedeli už skôr, napriek tomu ste prehovárali generála Štefánika, aby ma prehovoril veliť vašej armáde. Rovnako však môžem povedať, že vaše vzdelanie sa týka morskej služby a nie suchozemskej. Nemáte ani poňatia o velení armády a tým menej o vládnutí celému impériu."

Rozišli sa v zlom, oficiálne 7. júla 1919, a Gajda začal paktovať proti „pánovi Sibíre", až sa zamotal v eserskom protikolčakovskom povstaní, ktoré však bolo 17. novembra rýchlo potlačené a Gajdu zachránili pred admirálovou pomstou iba československí legionári a Japonci. Zaručili sa u Kolčaka za to, že ho rýchle vypravia zo Sibíre a skutočne ešte v novembri roku 1919 ho odviezla loď do Európy. Ani Kolčak však neskončil dobre. Po porážkach, ktoré mu uštedrili červenoarmejci, musel aj on požiadať o ochranu československé légie. Legionári však už konečne chceli opustiť Sibír a vrátiť sa domov. Výmenou za prímerie s boľševikmi poputoval Kolčak do rúk červenoarmejcov - a skončil v roku 1920 pred popravčou čatou.

Do novovzniknutého Československa pricestoval Gajda „bez pocty" na začiatku roka 1920. Okamžite mu priznali hodnosť československého generála, ale bez služobného zaradenia. Teplé miestečká už boli poobsadzované. A tak sa utiahol dvadsaťosemročný „Sibírsky lev" do samoty, na takzvanú repatriačnú dovolenku. Poberal penziu a písal pamäti. V júni mu Čerkeska Jekaterina porodila syna Vladimíra. V novembri nasledujúceho roku syna Juraja. Nebolo mu však súdené vychutnávať a prežívať domácu idylu. Jednak nebol na to stvorený typ, na druhej strane sa ho snažili niekam nenápadne „upratať".

Gajda viedol neskôr po dôvernom dohovore s ministerským predsedom A. Švehlom prvé vyšetrovanie príčin havárie Štefánikovho lietadla. Dokumenty a svedectvá sa jeho ľudia usilovali získať v Ríme i v Paríži. Nešlo im o dôkladné vyšetrenie smrti M.R. Štefánika, ale hlavne o to, aby mali v rukách dôkazy proti svojim politickým odporcom, najmä proti Benešovi. Údajne po vyšetrovaní prišiel za Švehlom a ten si odpľul a povedal: "To je svinstvo!" Avšak na verejnosť sa nič nedostalo. Gajda mlčal aj neskôr na procese po roku 1945, aj vo väzení. A tak existujú len dohady, či sa jedná o tie isté dokumenty, ktoré mohli komunisti prípadne použiť ako nátlak na prezidenta Beneša v roku 1948. Je jasné, že ani dnes nemá nikto záujem na tom, aby podobné veci vyšli najavo.

V novembri 1920 ho vyslali do Paríža, aby si doplnil teoretické vojenské vzdelanie na École supérieure de guerre (Vyššia vojenská škola). Školu úspešne skončil a stihol absolvovať ešte aj Institute technique de practique agricole (Technický inštitút praktického poľnohospodárstva). Zo štúdií sa vrátil domov v roku 1922. Čakalo naňho miesto veliteľa 11. divízie v Košiciach. Vymenovali ho naň 9. októbra 1922. Na novom služobnom poste sa mohol ostrieľaný a ešte stále taký mladý veterán sibírskych bojov cítiť odstrčene. Velil divízii zostavenej z 21. pešej brigády, Poľnej delostreleckej brigády (obe dislokované v Košiciach) a 22. pešej brigády (v Rožňave). So svojou rodinou sa ubytoval na prvom poschodí rozsiahleho južného krídla paláca bývalých rakúsko-uhorských zborových veliteľov.

Na sklonku roka 1924 sa Gajdovo služobné účinkovanie v Košiciach skončilo. Tento v meste veľmi populárny vojenský činiteľ a medzitým už aj vojenskými byrokratmi uznávaný veliteľ a organizátor bol 1. decembra menovaný do funkcie prvého zástupcu náčelníka Hlavného štábu československej brannej moci. Presťahoval sa do Prahy. Náčelníkom Hlavného štábu bol v tých časoch francúzsky generál Mittelhauser, hlava francúzskej vojenskej misie v Československu.

Gajda sa so svojím novým nadriadeným neveľmi znášal a silne sa angažoval za to, aby sa z francúzskej vojenskej misie stal iba poradný orgán (dovtedy Francúzi československej armáde prakticky velili). Konal tak v súlade s mnohými vtedajšími dôstojníkmi. Začiatkom roka 1926 bola skutočne francúzska vojenská misia odstavená do úlohy poradného orgánu a Gajda so svojimi podporovateľmi slávili významné víťazstvo. Nasledovala však politická kríza, demisia vlády a dokonca obavy z toho, že armáda zasiahne silou do domácej politiky. Gajda, v tej dobe už nepokrytý obdivovateľ talianskeho fašizmu sa načas stal dokonca zastupujúcim šéfom Hlavného štábu armády.
V tomto momente zasiahol do jeho osudu prezident Masaryk. Obával sa, že by sa Gajda mohol inšpirovať vojenským pučom, ktorý nedávno zinscenoval v susednom Poľsku maršal Pilsudski (jeho informátori ho v takýchto obavách udržiavali) a rozhodol sa Gajdov vplyv v armáde čo najviac oslabiť. Použil pri tom prostriedky, ktoré by asi nik od ctihodného „tatíčka" nečakal a pomohli mu najmä Gajdove nezakryté sympatie k Mussolinimu a jeho prchká povaha. V čase, keď Majakovskij písal báseň, kde spomenul " svišťiaceho Gajdu " obvinili vládcu Sibíri v Českolovensku zo špionáže v prospech Sovietskeho zväzu a podľa rozhodnutia prezidenta Masaryka mu odobrali všetky tituly a funkcie. Ešte v roku 1926 bol Gajda nútene penzionovaný (mal stále iba 34 rokov).

Ponížený Gajda sa začal realizovať v politike - tej najpravicovejšej a najradikálnejšej, akú si vtedy mohol vybrať. Koncom roka 1926 vznikla Národná obec fašistická a už 2. januára 1927 bol Gajda zvolený za jej vodcu. Začal nosiť uniformu cárskeho generála (československú mu nosiť zakázali), spojil svoju stranu so Stranou slovanských národných socialistov a v roku 1929 sa im podarilo dostať dokonca do parlamentu. Kvôli akejsi afére ho však v roku 1931 uväznili a neskôr aj vymazali z vojenskej evidencie. V roku 1933 sa ho snažili obviniť zo spoluúčasti na fašistickom ozbrojenom puči (Gajda sa však od neho rozhodne dištancoval - a nakoniec ho rozohnali už v zárodku), najprv ho súd oslobodil, potom však Najvyšší súd vec súdil znovu a naparil nepríjemnému generálovi polročný trest. Armáda sa Gajdu úplne zriekla, prišiel o penziu a iné požitky.

Po voľbách v roku 1935 sa však Gajda do politiky vrátil. Jeho fašistická strana získala prekvapivo veľa hlasov a šesť mandátov v parlamente. Fašizmus bol v tom čase v Európe veľmi rozšírený a Národná obec fašistická v Československu teda nebola žiadnym unikátom. Unikátom však bolo, že to bola strana protinemecká. Gajda nenávidel Hitlera a už od roku 1936 angažoval v akciách proti nemeckému fašizmu a na obranu republiky. V krízových časoch roku 1938, počas mobilizácie, stála Gajdova strana pevne za prezidentom Benešom - aj keď svojho času ho ako prezidenta odmietala prijať. Keď nakoniec došlo k Mníchovu, odhodlal sa Gajda na efektné gesto - vrátil anglickému kráľovi a francúzskemu prezidentovi všetky vojnové vyznamenania, ktoré od nich voľakedy dostal.

Po oklieštení Československa bol omilostený, získal späť svoju generálsku hodnosť a odškodnili ho. Pokúšal sa opäť dostať do vysokej politiky, uvádza sa, že si robil zálusk dokonca na miesto ministerského predsedu, v politike ho však už nik nechcel. Postarali sa o to Nemci, ktorí ho nechávali sledovať, nový protektorátny prezident Emil Hácha i odbojové organizácie. Gajda sa stiahol z verejného života a počas okupácie sporadicky vypomáhal v odboji. Aj tak sa nevyhol okamžitému zatknutiu po oslobodení a absurdnému obvineniu z kolaborácie s Nemcami. Po krvavej druhej svetovej vojne na to stačil len fakt, že pred ňou bol hlavou fašistickej strany.
Dva roky bol vo vyšetrovacej väzbe. Keď ho v apríli 1947 postavili pred národný súd, stal sa jeho žalobcom neskôr smutne preslávený doktor Josef Urválek. Gajda bol žalovaný za propagáciu fašizmu a nacizmu. Ako sa dalo čakať, žiadal Urválek doživotný trest. Napriek tomu bol Gajda odsúdený iba na dva roky väzenia. Bolo to veľmi málo na vtedajšie časy a zvyky a preto je dosť pravdepodobné, že sudca nebol o Gajdovej vine vôbec presvedčený a na oné dva roky ho odsúdil preto, aby vôbec nejako odôvodnil Gajdovu takmer dvojročnú a celkom zbytočnú vyšetrovaciu väzbu, z ktorej vyšiel s podlomeným zdravím.

Posledné mesiace svojho života Radola Gajda, muž, ktorý slúžil v rakúsko-uhorskej, čiernohorskej, srbskej, ruskej a československej armáde, muž, ktorý svojho času ovládol veľkú časť Sibíre, muž, ktorý slúžil Kolčakovi, dobrodruh, spiklenec, šéf československých fašistov, muž ktorého v svojich básňach spomína V. Majakovskij, a v svojom slávnom románe Boris Pasternak, ale aj muž, ktorý svojho času zveľadil Košice a prispel k upokojeniu napätia medzi tunajším slovenským a maďarským obyvateľstvom, dekorovaný francúzskym Rádom čestnej légie a Vojnovým krížom (La Croix da la Guerre), anglickým Kúpeľným rádom (Order of the Bath), ruskými rádmi svätého Stanislava, svätej Anny, svätého Vladimíra a svätého Georgija, srbským rádom svätého Savu a talianskym Vojnovým krížom za vojenské zásluhy (Croce di Guerra al Valore Militare), ako aj ďalšími menej známymi vyznamenaniami, dožil v Prahe. Tento muž - legenda - zomrel zabudnutý v biede v Prahe 15. apríla 1948 v nepríliš vysokom veku 56 rokov.