Michail Jurievič Lermontov
Narodil sa v noci zo 14. na 15. októbra 1814 v Moskve manželom Jurijovi Petrovičovi, kapitánovi vo výslužbe, a Márii Michajlovne rodenej Arsenievovej. O rok sa rodina i so starou matkou presťahovala do Penzskej gubernie na neveľké sídlo Tarchany (dnes Lermontovo), kde Lermontov prežil detstvo. Rodinný život sa Lermontovovcom nijako nedaril. K rozvratu prispela aj panovačná stará mať Jelizaveta Alexejevna Arsenievová. Pôrod a časté konflikty napokon podlomili krehké zdravie Lermontovovej matky a v marci 1817 umrela na suchoty. Krátko potom básnikov otec odišiel na majetok Kropotovo v Tulskej gubernii a syna zanecháva na starosť a výchovu testinej, ktorá chcela zanechať arsenievovský majetok vnukovi len s podmienkou, že až do dospelosti ostane u nej.
Chorľavý a precitlivelý Michail cestuje so starou matkou tri razy do klimatických kúpeľov na severný Kaukaz. Pri tretej návšteve v roku 1825 sa prvý raz zaľúbi. Podľa denníkového záznamu z júla 1830 pokladá túto lásku za ozajstnú. Neskôr už nikdy vraj tak neľúbil, hoci obraz milovanej si nevedel vybaviť, ba nepamätal si ani meno. Veľkolepá kaukazská príroda navždy upútala jeho city a tvorivo podnietila predstavivosť, o čom svedčí nielen jeho ranná poézia, ale aj celoživotná tvorba. V polovici roku 1827 sa J. A. Arsenievová s vnukom presťahuje do Moskvy, kde ho mieni dať do Šľachtického penzionátu pri moskovskej univerzite. Začína sa zoznamovať s dielami Lomonosova, Deržavina, Baťuškova, Krylova, Žukovského. Najobľúbenejším básnikom a neskôr i vzorom sa mu stáva A.S. Puškin. V septembri 1828 sa zapíše do moskovského Šľachtického penzionátu, kde sa okrem literatúry a vedy venuje veľká pozornosť hudbe a maliarstvu. Zblíži sa s dvomi príbuznými rodinami, s Vereščaginovcami a najmä s Lopuchinovcami. K ich najmladšej dcére Varenke zahorí neskôr vrúcnym citom. Píše prvé básne a prvú poému Čerkesi. Vo februári 1829 zloží úspešne skúšky v univerzitnom penzionáte. Navštevuje a zapisuje si dojmy z moskovských divadelných predstavení. K tejto dobe sa viaže prvé spracovanie Démona. Prvým učiteľom poetiky je vtedy známy básnik S.J. Rajč. Do zošita Malé básne, Moskva 1829 si Lermontov prepíše asi 40 básní. Z tematickej stránky predznamenáva základný okruh motívov jeho lyriky - tragické ponímanie lásky, napoleonovskú tému, démonizmus, úvahy o osude svojho pokolenia, rozčarovanie a boj proti porobe. Začiatkom roku 1830 druhý raz prepracováva Démona. Penzionáty pri moskovskej a petrohradskej univerzite reorganizujú na štátne gymnáziá. V apríli správa gymnázia uvoľňuje Lermontova na vlastnú žiadosť zo šiestej triedy a pripája svedectvo o výbornom prospechu. Píše básne Smrti sa nebojím! Ó nie!, Znova ste povstali nepokorení, Prečo som nespoznal rodinný kruh, Predpoveď a ďalšie.
Situácia v Rusku je veľmi búrlivá. Mor ešte vystupňuje veľkú nespokojnosť nevoľníkov a vypuknú početné roľnícke povstania. V tomto ovzduší zaznievajú v Lermontovovej lyrike sociálne a politické tóny, a aj intímne pocity vníma na pozadí revolučného pohybu v spoločenskom živote. V auguste s babkou a sesternicami štyri dni putuje do Trojicko-Sergijevského kláštora. Strávi deň v pútnickom mieste a napíše verše Žobrák a Pred vchodom do svätostánku. V septembri ho po úspešnej skúške prijmú na právnickú fakultu moskovskej univerzity. Pre choleru sa však nezačnú prednášky. Lermontov ale zostane v Moskve. V časopise Atenej - Athenaeum vychádza jeho prvá uverejnená báseň Jar. Začiatkom roku 1831 sa na moskovskej univerzite začínajú prednášky. Krátko nato Lermontov prestúpi na filologickú fakultu. Z posluchárne i z budovy fakulty vyhodia študenti zaostalého, nevzdelaného profesora M.J. Malovova. Po tejto výtržnosti Lermontov zjavne očakáva, že sa nevyhne trestu. Začiatkom júna navštívi rodinu F.F. Ivanova, do ktorého dcéry Natálie Fiodorovny je zaľúbený. V básňach venovaných Natálii F. Ivanovovej zaznieva predzvesť tragického konca, vyhnanstva alebo popravy. Motív neopätovanej lásky a zrady je nielen ústredná téma intímnej lyriky tohto obdobia, ale prenikol hlboko do celej jeho tvorby. Dokončuje drámu Čudný človek. Píše verše 11. júna 1831, Túžba, Keby som bol voľný ako vták, Anjel smrti. Zbližuje sa s Varvarou A. Lopuchinovou. Táto láska bola údajne najhlbšia a skončila sa vari až jeho smrťou.
Lermontovovu poéziu možno od 30-tych rokov považovať za lyrický denník. Odzrkadľuje vývin rozporných nálad, myšlienok a činov mladého človeka jeho čias. Osobné a spoločenské motívy sa v nej vzájomne prepletajú.
V skúškach na univerzite sa umiestni medzi najlepšími. Z tohto obdobia stoja za zmienku básne Ataman, Voľnosť, Posledný syn slobody a poéma Izmail-Bej, v ktorej na zobrazenie slobodymilovného hrdinu už nestačí čistý lyrizmus. K slovu sa hlási realistický pohľad a obraz sveta, ktoré postupne prevládnu v osnove príbehu. V polovici roku 1832 žiada o uvoľnenie z univerzitných štúdií. Žiadosti vyhovejú, nezarátajú mu však plný rok, keďže nepríde na záverečné skúšky. So starou matkou Arsenievovou sa sťahujú z Moskvy do Petrohradu. V septembri k listu Márii A. Lopuchinovej pripája báseň Plachetnica. Je to lyrický symbol človeka, ktorý hľadá búrku, lebo jeho neskrotná povaha a túžba po slobode sa nechcú zmieriť s ustálenými životnými normami. Táto báseň najlepšie vystihuje samotného Lermontova. Zoznámi sa s S.A. Rajevským, ktorý sa mu čoskoro stane najlepším priateľom. Na petrohradskej univerzite odmietnu Lermontovovi uznať moskovské štúdium, preto sa rozhodne zapísať do Školy gardových podpráporčíkov a jazdeckých junkerov. Vojenskej školy sa vlastne hrozí, ale neodolá predstave, že o dva roky bude samostatný a finančne nezávislý. Po skúškach mu udelia hodnosť korneta telesnej stráže husárskeho pluku v Cárskom Sele. Väčšinu času však trávi v Petrohrade. V rokoch 1833 - 1834 pracuje na historickom románe Vadim o pugačovovskom povstaní z čias Kataríny II. V roku 1835 vychádza jeho kaukazská romantická poéma Hadži Abrek. Na divadelnú cenzúru zašle prvú verziu veršovanej drámy Maškaráda. Hru mu vrátia na prepracovanie. Neskôr pracuje v Tarchanoch na dráme v próze Dvaja bratia, inšpirovanú stretnutím s Varvarou A. Lopuchinovou, teraz už vydatou Bachmetevovou. Zachoval sa však iba náčrt a prvý koncept. Hra pôsobí ako príprava na prechod k próze. S priateľom a zároveň príbuzným A.A. Stolypinom (prezývaným Mongo) navštívia letovisko neďaleko Sela, kde trávi prázdniny primabalerína K.J. Pimenovová. Príhodu neskôr opíše v poéme Mongo. Vzniká tretí variant Maškarády, ale cenzúra hru aj tentoraz odmietne. Začiatkom roku 1837 s priateľom Rajevským pracuje na diele Kňažná Ligovská. V Dvoch bratoch a nedokončenom románe Kňažná Ligovská je veľa autobiografických momentov. 10. februára 1837 umiera Puškin a Lermontov píše prvých 56 veršov básne Na smrť básnikovu. Neskôr pripíše 16 záverečných veršov, kde otvorene obviňuje najvyššie spoločenské kruhy, že zapríčinili básnikovu smrť. Tieto verše v početných opisoch kolujú po Petrohrade, neskôr po celom Rusku, ba niektorí ich posielajú známym aj za hranice. Báseň prevratne zasiahne do Lermontovovho života, a to, ako pozitívne tým , že znamená začiatok slávy dosiaľ neznámeho básnika, tak negatívne tým, že vyvolá doživotnú nepriazeň vládnucich kruhov. Tlačou vyšla až roku 1856 v zahraničí a roku 1858 v Rusku.
Lermontova uväznia na Hlavnom štábe a vykonajú domovú prehliadku uňho a u jeho priateľa Rajevského. Vo väzení napíše niekoľko veršov: Modlitba, Sused a iné. Na Najvyšší príkaz preložia Lermontova v hodnosti práporčíka na Kaukaz, do Nižnonovgorodského jazdeckého pluku, kde je práve vojna s horalmi. V marci odchádza z Petrohradu. Cestou prechladne a lieči sa vo vojenskej nemocnici v Piatigorsku a Kyslovodsku. V Sovremenniku vychádza Borodino. J.A. Arsenievová píše prvú žiadosť o omilostenie svojho jediného vnuka. V Piatigrosku sa Lermontov stretne s básnikom a prekľadateľom N.M. Satinom, niekdajším členom Gercenovho krúžku, a zoznámi sa s dr. N.V. Majerom, prototypom dr. Vernera v Hrdinovi našich čias. Zoznámi sa aj s Belinským, ale tentoraz si ešte neporozumejú. Až o tri roky neskôr, keď je Lermontov znova vo väzení, zídu sa opäť a dlho debatujú o umení. Na nový príkaz sa vracia k pluku do Tiflisu. Lermontov je preložený v hodnosti korneta do Grodnenského pluku telesnej stráže s posádkou v Novgorode. V Zakaukazsku sa dôverne zoznamuje s dekabristom A.I. Odojevským. Cestuje cez Vladikaukaz do Petrohradu. Začiatkom roku 1838 navštívi Žukovského, na jeho prosbu mu nechá báseň Tambovská gazdiná. Vyjde v Sovremenniku anonymne na príkaz cenzúry iba ako Gazdiná. Píše básne Kazbeku, Palestínska halúzka, Kindžal a vychádza jeho Pieseň o cárovi Ivanovi Vasilievičovi, mladom opričníkovi a udatnom kupcovi Ivanovi Kalašnikovovi. Ďalej pracuje na Démonovi. Abstaktno-filozofická poéma prerastá vo východnú povesť situovanú na Kaukaz. Obmena starej legendy o láske ducha-démona ku gruzínskej princeznej nadobúda symbolickú platnosť. V Otečestvennych zapiskoch vychádza Duma, Básnik, Bela, Rusalka a ďalšie básne. Píše poému Mcyri. Lermontov je povýšený na poručíka a často navštevuje plesy. Vo februári 1840 na plese na francúzskom veľvyslanectve príde do konfliktu so synom vyslanca de Barantom, ktorý sa končí výzvou na súboj. V súboji de Barant netrafí, ale Lermontov nevystrelí. Uväznia ho a čaká na vojenský súd. V tom čase povolí cenzúra prvé vydanie Hrdinu našich čias. Neskôr uväznia aj A.A. Stolypina (Monga), ktorý bol Lermontovovi sekundantom. Vo väzení vznikne niekoľko básní. V apríli sa končí vojenský súd a je vydaný príkaz, aby poručíka Lermontova preložili do Tenginského pešieho pluku na Kaukaz. V Moskve sa ešte zúčastnil na oslave Gogoľových menín, kde predniesol úryvky z poémy Mcyri. Po príchode do Stavropoľa je pridelený do oddielu gen. A.V. Galafeja, ktorý odchádza do Malej Čečne. Zúčastnil sa ťažkej bitky pri rieke Valerik, neskôr opisuje ťažký boj vo svojej poéme bez hrdinského pátosu. V októbri 1840 v boji s horalmi zrania veliteľa jednotky. Velenie prevezme Lermontov a preukáže neobyčajnú, priam šialenú odvahu. Minister vojenských síl oznamuje veliteľovi kaukazského oddielu, že jeho veličenstvo vyhovelo prosbám J.A. Arsenievovej a povoľuje poručíkovi Lermontovovi dvojmesačnú dovolenku. V januári 1841 mu doručia povolenie o dvojmesačnej dovolenke. Ešte v ten deň sa vydá na cestu do Petrohradu.
V tvorbe rokov 1840 - 1841 prechádza Lermontov oproti intímnej denníkovej lyrike na formu lyrického rozprávania. Verš využíva vlastne už iba ako osobitý druh intonácie. Nedokončený román vo veršoch Rozprávka pre deti zo začiatku roku 1840 je svedectvom, ako si uvedomuje svoj vlastný vývin.
Hlásenie Zvláštneho kaukazského oddielu žiada vyznamenať Lermontova za udatnosť, ktorú preukázal v boji v malej Čečni. Cár však návrh na vyznamenanie zamieta. V marci 1841 má Lermontov opustiť Petrohrad, ale zostáva. Chce odísť do výslužby a venovať sa literatúre a vydávať časopis. V apríli dostane Lermontov služobný príkaz, aby do 48 hodín opustil Petrohrad a hlásil sa v Tenginskom pluku. Pravdepodobne v tých dňoch napíše verše Zbohom buď, Rusko zaostalé. Nasleduje rozlúčkový večer u Karamzinovcov. Pred odchodom z Petrohradu mu priateľ V.F. Odojevskij podaruje pamätník s prosbou, aby mu ho po návrate vrátil zapísaný. Avšak básne z tohto zápisníka sú posledné jeho výtvory. Začína sa posledná cesta Michaila Lermontova. Z Petrohradu odchádza do Moskvy a odtiaľ do Stavropoľa. Na Kaukaz cestuje i A.A. Stolypin (Mongo), ktorý sa k nemu pripojí v Tule. Lermontov nejde priamo k pluku , ale spolu so Stolypinom zabočia do Piatigorska. Na lekárske potvrdenie o chorobe sa zdržiava striedavo v Železnovodsku a Piatigorsku. Na večierku u Verzilinovcov (25. júla) má nedorozumenie s niekdajším priateľom majorom Martynovom. Lermontov, ako už mal vo zvyku, akosi ostrejšie zavtipkoval, tentoraz v prítomnosti dám na adresu Martynova, čo márnomyseľný Martynov nezniesol a po večierku ho vyzval na súboj. 27. júla sa uskutoční súboj na úpätí Mašuka za silného dažďa. Podmienky súboja sú veľmi prísne: malá vzdialenosť a pištole veľkého kalibru. Lermontov nemieni vystreliť a Martynov ho dobre miereným výstrelom zasiahne. Lermontov v necelých 27 rokoch na mieste umiera. Iba neskoro večer sa podarí dopraviť telo mŕtveho básnika do Piatigorska. Tretí deň po súboji pochovajú Lermontova na piatigorskom cintoríne. O rok na jar prevezú jeho telo na žiadosť starej matky J.A. Arsenievovej do Tarchán.
...Dlho som bežal. Kade? Kam?
Neviem. Veď ani hviezda tam
na ťažkú nesvietila púť.
No slobodne sa rozbehnúť,
vdychovať v utýranú hruď
chlad nočných hôr - to stačilo,
to tešilo a blažilo.
Bežal som, až som z únavy
napokon klesol do trávy,
načúval: nechytali ma.
A búrka stíchla. Všade tma,
len na obzore bledý pás
oddelil zem od neba zas;
sťa vzorka sa tam v diali
zubaté vrchy črtali.
Ležal som mlčky, nehybne;
jak dieťa nariekali v tme
a zavýjali šakaly;
a šupiny sa jagali,
keď had sa kĺzal po skalách.
No v srdci mojom nebol strach:
jak zver som ľudí nemal rád
a plazil, kryl sa ako had.
...
(Mcyri)