Ivan
Sergejevič Turgenev
Narodil
sa 28. októbra (9.11.) 1818 v meste Orla ako druhý z troch
synov Sergeja Nikolajeviča a Varvary Petrovny rod. Lutovinovovej.
V rokoch 1821 - 1826 rodina cestuje do cudziny. Po návrate sa
usadia na dedičnom panstve Spasskom - Lutovinove. Tu prežije
Turgenev detské roky. Na začiatku roku 1827 sa sťahujú do
Moskvy a Turgeneva dajú do penzionátu Armenského inštitútu.
Neskôr vystúpi z penzionátu a pokračuje vo vzdelávaní pod
vedením súkromných učiteľov. V roku 1833 sa zapíše na
filozofickú fakultu moskovskej univerzity. V tom čase prežíva
Turgenev svoju prvú lásku. V roku 1834 sa rodina sťahuje do
Petrohradu, tak prestúpi na filologickú fakultu tamojšej
univerzity. V jeseni toho istého roku zomiera Turgenevov otec.
Začína sa zaujímať o posmrtný život, filozofické a etické
problémy. Vyjadruje sa k nim v prvých romantických básňach.
V roku 1835 navštevuje Gogoľove prednášky na katedre
všeobecných dejín. V roku 1837 ako poslucháč na literárnom
večere u profesora Pletňova sa stretne s A. S. Puškinom,
neskôr sa spozná aj s Lermontovom. V apríli 1838 vychádza v
Sovremenniku jeho báseň Večer.
Neskôr cestuje na univerzitné štúdiá do zahraničia. Cestuje
po Švajčiarsku a Nemecku. Zapíše sa na berlínsku univerzitu,
kde študuje Hegelovu filozofiu, klasickú filológiu a dejiny. V
roku 1841 sa z univerzitných štúdií vracia do Ruska, kde
žije rušným spoločenským životom. V tom čase sa zoznamuje
prakticky so všetkými významnými ruskými literátmi tej doby,
vrátane Belinského. V máji 1842 sa Turgenevovi narodí
nemanželská dcéra Polina. V Otečestvennych zapiskoch
vychádza roku 1844 jeho prozaická prvotina Andrej
Kolosov. Zoznamuje sa so svojou osudovou láskou
Pauline Viardotovou. Na jar 1845 odchádza s manželmi
Viardotovcami do Francúzska, kde sa zoznámi s George Sandovou.
V roku 1847 začínajú vychádzať v Sovremenniku jeho poviedky
s podtitulom Z poľovníckych zápiskov,
za päť rokov vyjde dvadsať poviedok. Znamenajú začiatok
Turgenevovej slávy. Už prvá poviedka tohto cyklu Tchor
a Kalinyč mala u čitateľov a kritikov neobyčajne
veľký ohlas. V. G. Belinskij v tej súvoslosti vyhlásil, že
Turgenev sa v tejto poviedke priblížil k ľudu tak, ako sa k
nemu pred ním ešte nik nepriblížil. V roku 1848 sa stáva
očitým svedkom Francúzskej revolúcie spolu s A. I. Gercenom.
Koncom štyridsiatich a začiatkom päťdesiatych rokov sa
zaujíma o dramatickú tvorbu. Vo februári roku 1852 umiera
Gogoľ a Turgenev, ktorý sa v tom čase zdržuje v Petrohrade,
napíše o ňom nekrológ. Vyjde v Moskovských vedomostiach.
Turgeneva o mesiac zatknú a pošlú na majetok do Spasského.
Skutočnou príčinou jeho zatknutia boli však protinevoľnícke
Poľovníkove zápisky. V
nedobrovoľnom vyhnanstve strávi rok a pol. Neskôr sa vracia do
Petrohradu, žije však naďalej pod policajným dozorom. V roku
1854 vychádza V Sovremenniku próza Mumu,
ktorú napísal za núteného pobytu v Sapsskom a ktorá je
zameraná protinevoľnícky. Začína hľadať nové tvorivé
postupy a okrem záujmu o tematiku sedliakov a nevoľníkov sa
začína zaujímať o život nešľachtickej inteligencie -
raznočincov. Do tohto okruhu patrí Denník
zbytočného človeka. V roku 1855 sa zoznamuje s L.
N. Tolstým. O rok neskôr vychádza jeho román Rudin,
hrdina tejto prózy je pokračovaním typu tzv. "zbytočného
človeka". V auguste 1856 dostane povolenie vycestovať a po
šiestich rokoch sa vracia do Paríža. V polovici roku 1858 sa
vracia do Ruska a žije v Spasskom. V Sovremmeniku vychádza
román jeho Šľachtické hniezdo, v
ktorom opisuje duševnú drámu šľachtickej inteligencie,
ktorá sa odtrhla od života. Hrdina tejto prózy, Lavreckij,
prevyšuje okolitú spoločnosť citovo aj intelektuálne, ale
napokon sa zmieri s osudom, čiže prijme jeho konvencie.
Turgenev tu zobrazuje v ruskej literatúre dobre známu tragédiu
či konflikt jednotlivca, ktorý prevyšuje spoločnosť, tým,
že je "iný", lepší než ostatní, čo mu
spoločnosť nemôže "odpustiť". V roku 1860 píše
román V predvečer, nesúhlasí však
s jeho revolučnou interpretáciou, definitívne odmieta
spoluprácu so Sovremennikom. Spolu s ním odišli z redakcie aj
L. N. Tolstoj, Gončarov a Grigorovič. Vychádza román Otcovia
a deti (1862). Turgenev žije striedavo v Paríži a
v Rusku. Avšak približne od roku 1863 strávi Turgenev
väčšinu času v cudzine, do Ruska sa vracia vždy iba na
krátko. V Baden-Badene kupuje neveľký pozemok a začína
stavať dom, pretože sa tu mieni natrvalo usadiť. Do Baden-Badenu
za ním prichádza aj rodina Viardotovcov. V rokoch 1867 - 69
píše aj operetné libretá na hudbu P. Viardotovej. Vychádza
jeho román Dym, neskôr novela Brigadier
a kratšia próza Nešťastnica. V
sedemdesiatych rokoch sa zbližuje s francúzskymi spisovateľmi
E. Goncourtom, G. Flaubertom. A. Daudeltom, E. Zolom, G. de
Maupassantom. Roku 1877 vychádza jeho posledný román
Novina. V románe vidieť pre Turgeneva typické
spojenie spoločenskej a ľúbostnej zápletky. Vôbec celá jeho
románová a novelistická tvorba odráža silný lyrizmus. Cez
vzájomné vzťahy hlavných hrdinov, príbeh ich lásky,
poukazuje na spoločenské problémy a prostredie.
Roku 1879 udelí Turgenevovi Oxfordská univerzita čestný
doktorát zo zvykového práva. Pri konci života píše tzv.
Tajomné novely, Sen, Pieseň víťaznej lásky, Po
skonaní, a Básne v próze.
V roku 1881 posledný raz navštívi Rusko. Cíti, že sa mu
zhoršuje zdravotný stav. Po návrate do Paríža žije
zväčša v dome Viardotovcov. V máji 1882 listovne poručí
všetok písomný materiál, začaté romány, novely osobné
záznamy i korešpondenciu P. V. Annenkovovi. V júni 1883,
krátko pred svojou smrťou, však nečakane zmení testament a
celú písomnú pozostalosť poručí P. Viardotovej. 22. augusta
(3.9) Turgenev umiera v Bougivale neďaleko Paríža. Podľa jeho
želania prevezú jeho telo do Ruska. Smútočnému vagónu na
každej stanici vzdávajú poctu zástupy občanov. Turgeneva
pochovajú na Volkovovom cintoríne v Petrohrade.
PES
V izbe sme dvaja: môj pes a ja. - Vonku zavýja strašná búrka. Pes leží predo mnou a pozerá mi rovno do očí. I ja mu hľadím do očí. Akoby mi chcel čosi povedať. Je nemý, nevie hovoriť, sám sebe nerozumie, ale ja mu rozumiem. Uvedomujem si, že v tejto chvíli nás obidvoch ovláda ten istý pocit - že medzi nami niet nijakého rozdielu. Sme totožní; v každom z nás horí a svieti ten istý mihotavý plamienok. Priletí smrť, mávne svojím studeným, veľkým krídlom ... A koniec! Kto potom zistí, aký plamienok horel v každom z nás? Nie! To nehľadia na seba človek a zviera ... To sa dva páry rovnakých očí upriamili na seba. A v každom z nich, vo zvierati i v človeku - sa jeden a ten istý život bojazlivo túli k druhému.
(Básne v próze)
" Zbytočný, zbytočný ... Výborné slovo som si vymyslel. Čím hlbšie vnikám do seba, čím pozornejšie rozoberám svoju minulosť, tým väčšmi sa presviedčam o tom, že tento výraz je na mňa ako šitý. Zbytočný, to je ono. O iných ľuďoch sa to nedá povedať ... Ľudia bývajú zlí, dobrí, múdri, hlúpi, príjemní a nepríjemní; ale zbytoční ... nie. Totiž, aby ste ma rozumeli: bez takýchto ľudí by sa svet celkom pokojne zaobišiel, to je jasné; no neužitočnosť nie je ich základná vlastnosť, nie je ich charakteristický znak a keď o nich hovoríte, nepríde vám slovo "zbytočný" hneď na rozum. Ale ja ... o mne sa nič iné nedá povedať: zbytočný a hotovo. Nadpočetný človek - a to je všetko. "
(Denník zbytočného človeka)
" Zrazu sa mu zazdalo, že v povetrí nad jeho hlavou sa rozľahli akési prekrásne, triumfujúce zvuky; zastal; zvuky zaburácali ešte veľkolepejšie; rinuli sa v melodickom, mohutnom prúde a v nich akoby znelo a spievalo celé jeho šťastie. Poobzeral sa; zvuky sa niesli z dvoch horných oblokov neveľkého domu. - Lemm! - skríkol Lavreckij a rozbehol sa k domu. - Lemm! Lemm! - opakoval nahlas."
(Šľachtické hniezdo)