Albert
Škarvan (1869 - 1926)
Slováci, dúfam, voľakedy radi budú, že dvaja z ich synov do úprimnej blízkosti dostali sa najväčšiemu Rusovi, geniálnemu, pravdu nadovšetko milujúcemu, do útrob obecenstva Európy vidiacemu človeku, jednému z najväčších a najvýznamnejších ľudí sveta a ceniť si budú i túto maličkú pamiatku onej doby.
Narodil sa
v Tvrdošíne 31. januára 1869, ale rodina sa čoskoro presťahovala
do Liptova. Jeho otec bol Čech z Domažlíc, z rodiny tkáča,
do Liptovského Mikuláša prišiel roku 1866. Tam sa aj oženil
s Máriou Jarošovou z Hýb. Od roku 1872 býval v Hybiah až do
svojej smrti roku 1879.
Albert bol najstarším synom, mal dvoch súrodencov, brata a
sestru. Šťastbé detstvo prežil v krásnej prírode pod
Tatrami. Veľký vplyv na jeho výchovu mala matka. Rodičia sa
usilovali najstaršiemu synovi zabezpečiť budúcnosť, a preto
ho poslali na štúdiá. Po skončení základnej školy v
Hybiach šiel na gymnázium do Levoče, po roku do Spišskej
Novej Vsi a ukončil ho v Kežmarku. Na vysokoškolské štúdium
medicíny odišiel do Budapešti. Rok pobytu vo veľkomeste (1886
- 87) mal na obyčajného dedinského chlapca silný vplyv. Okrem
štúdií sa zúčastňoval aj na pijatikách a študentských zábavách.
Po roku odišiel do Prahy a pokračoval v štúdiách na Lekárskej
fakulte Karlovej univerzity. Tam sa zoznámil s viacerými
slovenskými študentmi, bol aj v spolku Detvan, ale do jeho činnosti
sa intenzívnejšie nezapojil. Do tajov svetovej literatúry ho
zasväcoval jeho krajan Ladislav Nádaši-Jégé, s ktorým býval
v spoločnom byte. Aj v Prahe pokračoval v užívaní "životných
radostí". Spoznával život jednotlivých vrstiev pražskej
spoločnosti, ale aj prejavy politického, národného, literárneho
a kultúrneho pohybu. Zaujímal veľmi tvrdé postoje ku všetkým
neduhom vtedajšej spoločnosti. V rokoch pražského pobytu sa
formovali mnohé črty Škarvanovaj osobnosti, hromadili sa v ňom
nespokojnosť, vnútorné napätie, ktoré urýchlilo jeho duševnú
krízu a priviedlo ho k premene, ktorú neskôr opísal v štúdii
Moja premena. V tomto stave duševného
nepokoja, nevyrovnanosti sa zoznamuje s učením Leva
Nikolajeviča Tolstého, v ktorom hľadá východisko.
V Prahe však lekárske štúdiá neukončil. Po piatich
semestroch prešiel do Innsbucku, kde bol aj Dušan
Makovický, a tam promoval na doktora medicíny v roku
1894. Ešte v tom istom roku nastúpil vojenskú službu v
nemocnici v Košiciach. Pred jej ukončením sa vzoprel a 7.
februára 1895 odmietol konať vojenskú službu. O svojom
rozhodnutí píše: "Ja som sa zriekol svojho
času vojenčenia len preto, lebo vojenská služba mi prekážala
v práci môjho ducha, zavadzala mi, nedala mi ďalej kráčať
na mojej ceste, takže ja som sa zriekol vojenskej služby predovšetkým
a hlavne a hádam i jedine kvôli sebe samému, kvôli svojej vnútornej
slobode, kvôli voľnému priestoru, kvôli očisteniu sa od špiny."
Svoje rozhodnutie nezmenil napriek vyhrážkam a
represiám vojenských úradov, ani na odporúčania a rady
rodiny a priateľov. Urobil to pod silným vplyvom tolstojizmu a
jeho čin mal veľký ohlas u zahraničných vyznavačov
tolstojizmu, rozhodne väčší než na Slovensku. Vôbec na
Slovensku a v rodine bolo jeho odmietnutie vojenskej služby
prijaté pomerne roztrpčene a s nepochopením. Nasledovali
represálie. Päťdesiat dní ho väznili v Košiciach, potom deväť
týždňov strávil na psychiatrii vo Viedni, znova ho vrátili
do Košíc, kde ho vypočúvali a odsúdili. Výrok súdu znel:
štyri mesiace väzenia, degradácia vojenskej hodnosti a strata
lekárskeho diplomu.
Bez zamestnania žil v rodine a s radosťou privítal pozvanie do Ruska, ktoré mu poslal priateľ, tolstojovec Čertkov. Od júla 1896 bol v Rusku - v Jasnej Poľane, Petrohrade, Moskve, v blízkosti svojho "učiteľa" Tolstého. Pobyt v Rusku využil na literárnu tvorbu, viedol si denník a robil náčrtky na spomienky. Po polroku musel opustiť Rusko. Odišiel do Anglicka a ďalej sa venoval prekladom z cudzích literatúr do slovenčiny i vlastnej literárnej činnosti. Napísal a Čertkov mu v Anglicku vydal vojenské zápisky pod názvom Moj otkaz ot vojennoj služby. Zapiski vojennogo vrača (1898). Je to najucelenejšie Škarvanove dielo, ktoré vyšlo za jeho života. Jeho Zápisky... sú cenným náhľadom do jeho vnútorného života. Obsahujú popis jeho osobných zážitkov, príčiny odmietnutia vojenskej služby, priebeh vyšetrovania, súdu a väzenia.
V Anglicku sa u Škarvana prejavil pľúcny neduh, po vyliečení ktorého sa presťahoval do Švajčiarska (1898 - 1900), kde žil na viacerých miestach a stretal sa aj s Leninom, ktorý ho ale "nezaujal". Napriek tomu, že "ženbu považujem pre takého človeka ako som ja, za vec nepotrebnú, mohúcu byť preň len na závadu a na potresť", v júli 1900 sa oženil s Assuntou Ferrira a v priebehu troch rokov mali dvoch synov. Veľa času venoval prekľadateľskej činnosti, najmä dielam L.N. Tolstého. Najvýznamnejší je preklad Tolstého románu Vzkriesenie, ktorého časť prekladal ešte z rukopisu pred ruským knižným vydaním. Jeho slovenské vydanie zabezpečil Dušan Makovický a patrí k prvým knižným vydaniam na svete. Jeho prekladateľská aktivita bola veľká, prekladal aj menšie práce Gorkého, Turgeneva, Čechova, Dostojevského, Leskova, Garšina, viaceré práce Maupassanta. Uverejňoval ich nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, v slovenských, amerických, nemeckých, esperantských a českých novinách a časopisoch.
Neskôr revidoval svoj vzťah k tolstojizmu, nastalo v ňom isté uvoľnenie, ale obdiv a láska k Tolstému neprestala. Veľkú pozornosť v tomto období (1907) venoval slovenskej otázke. Na popud redaktora časopisu Posrednik zhromažďoval materiál k rozsiahlejšej historicko-sociologicko-psychologickej reflexii Slováci. V nej objasňoval život a charakter Slovákov, hľadal klady a nedostatky ich spoločenského života. Štúdiu posudzoval i Tolstoj, ktorý mu vyčítal, že Slovákov príliš idealizuje. Počas Škarvanovho života tlačou nevyšla, do tlače ju pripravil až roku 1969 Štefan Kolafa. V roku 1909 požiadal cisára o zrušenie vypovedania z Uhorska a po kladnom vybavení sa vrátil v januári 1910 na Slovensko. Usadil sa v Honte - Teranoch, Hontianskych Tesároch a v Bátovciach, kde sa stal okresným lekárom. Druhýkrát sa oženil s vychovávateľkou Máriou Weiszovou (jeho prvá žena spáchala samovraždu.) Župní maďarónski úradníci mu však strpčovali život, sledovali jeho styky a v čase prvej svetovej vojny ho v marci 1915 znova uväznili. V máji síce vyšetrovanie pre nedostatok dôkazov zastavili, ale dosiahli jeho internovanie do Jágru a Verpolétu. V roko 1917 sa rozviedol s druhou manželkou a nadviazal intímne priateľstvo s dcérou spriatelenej rodiny Sokolovcov z Važca - Margitou Sokolovou, s ktorou sa oženil v roku 1918. Po návrate z Verpelétu, od roku 1919 až do svojej smrti, pôsobil v Liptovskom Hrádku ako okresný lekár. Jeho rozorvanú povahu neuspokojovali pomery v utvorenej Československej republike. Na prelome rokov 1925 - 26 sa zhoršil i jeho zdravotný stav, liečil sa v sanatóriu v Novom Smokovci, a 29. marca 1926 zomrel.
Najvýznamnejšou
časťou literárneho diela Alberta Škarvana sú jeho osobné
spomienky - Vlastný životopis, ktorý
vyšiel v Prúdoch roku 1926. Zápisky vojenského
lekára, Moja premena a doteraz nevydané Denníkové
záznamy. Časť z nich uverejnil R. Chmel v knihe Život
je zápas - Vnútorná biografia Alberta Škarvana (1977).
Obsahujú autentické životné skúsenosti autora, mysliteľa
silne ovplyvneného tolstojizmom. Zoznamujú so životným
pocitom jednotlivca rozorvaného, hľadajúceho východisko z
"bezvýchodiskovej" situácie. Spomienkové state Škarvana
ukazujú nové tendencie modernej slovenskej prózy, preto boli
časťou literárnej kritiky vysoko hodnotené (F.X. Šalda). Zásluhy
si získal i za propagáciu esperanta, ktorého príručku vydal
tlačou.
Škarvanov rozporuplný život sa stal podnetom viacerých literárnych
diel. Ešte za jeho života vznikli dve - L.N. Tolstoj roku 1902
A svetlo v tme svieti, Vladimír Krivoš drámu Tolstojovec
v roku 1906. Po jeho smrti vyšli romány I. Kissovej-Lackovej Putá
(1936) a Petra Zvána Rojko
(1954). V roku 1995 o ňom režisér Jaro Rihák natočil televízny
film Albert, Albert.
Škarvan bol introvertná, impulzívna a nadovšetko individualistická osobnosť: "Ja som sa len jednej autorite podroboval, žiadnej inej: vnútornej sile, ktorá odkedy sa len pamätám, vo mne klíčila a po voľnom vzraste túžila". Osobnosť, ktorá sa nerealizovala natoľko dielom, ako skôr celým svojím životom.
"Mne nešlo o slobodu zovňajšku, o slobodu tela môjho, ktorá je jednako nemožná, mne šlo o slobodu ducha. Po istý čas môžu byť krídla sokolove zviazané bez toho, že by on následkom toho nejakú škodu utrpel; keď ich ale necháte pridlho zviazané a žinku ešte viac zaťahujete, nevyhnutne nastúpi mŕtvica, krídla ochrnú a sokol prestane byť sokolom, premení sa na tvora, ktorým každá sliepka pohŕda. Čo je sokol bez krídel? Čo - človek bez slobody?
...
Príde čas, a možno je už tu, keď húfmi ľudia pochopia tie jednoduché veci, ktoré ja som pochopil, a húfmi budú sa zriekať vojenskej služby v mene svojho svedomia, v mene ľudskosti, ktorá nedovoľuje mordovať seberovných. A nielen vojakmi nebudú chcieť byť ľudia, ale ani otrokmi v akejkoľvek podobe, a bude to dobre nielen pre nich, ale pre všetkých ľudí, nielen pre otrokov, ale i pre otrokárov, lebo výhodnejšie je žiť ľuďom v pokoji a láske, trebárs jednoducho, než uprostred bohatstva a rozkoše požierať iných a sami byť požieranými. V hlbine duší našich všetci túžime po kráľovstve lásky a spravodlivosti, a preto ono prv či neskôr nastane..."