Lev Nikolajevič Tolstoj

"... nemôžem sa odpútať od detstva, jasného, nežného, poetického, láskyplného, tajomného detstva. Keď vstupujeme do života, v detstve cítime, uvedomujeme si všetku jeho zázračnú tajomnosť, vieme, že život nie je len to, čo nám poskytujú city ...", napísal neskôr Tolstoj vo svojich Spomienkach.

Lev Nikolajevič Tolstoj sa narodil 28.8. (9.9.) 1828 v Jasnej Poľane. Pochádzal zo starého šľachtického rodu, ktorý sa spomína v ruských dejinách už od štrnásteho storočia. Jeho otec Nikolaj Iľjič bol schudobneným statkárom s dobrým menom a stykmi. Matka Mária Nikolajevna patrila tiež k starému šľachtickému rodu Volkonských. Zomrela keď Lev nemal ani dva roky. Mal štyroch súrodencov, Nikolaja, Sergeja, Dmitrija a Máriu. V zime roku 1837 sa Tolstojovci presťahovali do Moskvy. Na druhý rok náhle zomrel otec Nikolaj Iľjič. Lev prvý krát zažil hrôzu zo smrti blízkeho človeka. Za tútorku maloletých detí ustanovili otcovu sestru Alexandru Iľjiničnu Osten-Sakenovú. V auguste 1841 zomrela a trinásťročný Lev napísal osemriadkový veršovaný epitaf, ktorý dali vyrezať na jej pomník. Tento náhrobný nápis sa pokladá za prvú "publikovanú" literárnu prácu L.N.Tolstého. Už vtedy prejavoval určité literárne sklony. Uchvacoval ho Jozefov príbeh z biblických histórií, traja bohatieri z ruských bylín, ľudové rozprávky i niektoré Puškinove básne.
Tútorkou súrodencov sa stala druhá otcova sestra Pelageja Iľjinična Juškovová. V jeseni odišli k tete do Kazane. Bol to pravdepodobne pocit osamelosti, ktorý priviedol Leva v Kazani k predčasnému hĺbaniu o abstraktných problémoch. Hoci nemal ani šestnásť rokov, začal sa zaujímať o otázky poslania človeka a nesmrteľnosti duše. Pri svojom sklone k analýze získal vzácnu vlastnosť - úprimnosť voči sebe i otvorenosť voči druhým. Už vtedy si začal osvojovať názor a presvedčenie, že cieľom človeka je mravné sebazdokonaľovanie a že touto cestou sa dajú vykoreniť všetky ľudské neresti na zemi. Chystal sa rozpísať svoje povinnosti a zásady, podľa ktorých si zaumienil správať sa v živote, ale nie všetko čo si naplánoval sa mu aj darilo. Často sa len tak ponevieral a postával pred dievčenským čeľadníkom. Inokedy sa v izbe prezeral v zrkadle a odvracal sa s nechuťou: "Nedalo sa povedať, že by som mal inteligetnú tvár ... dokonca na nej nebolo nič ušľachtilého, naopak, tvár som mal ako obyčajný sedliak a tiež veľké ruky a nohy; a za to som sa veľmi hanbil."
V takýchto peripetiách sa utváral svetonázor L.N. Tolstého. Boli to roky 1842 - 1844, roky príprav na univerzitu. V 1844 sa zapísal na Kazanskú univerzitu. Vybral si fakultu orientálnych jazykov. Štúdium však preňho znamenalo skôr spoločenské vystupovanie ako získavanie vedomostí, prijímaciu skúšku musel robiť dva razy. Väčšmi ako prednáškam sa venoval hudbe a zábavnému čítaniu. Rád sa veselil a tancoval. V rytme hudby a tanca akoby vystupoval sám zo seba, prestali ho znepokojovať metafyzické otázky, s ktorými si nevedel rady. Žil veselo, dosť hýrivo, nie však bezuzdne. Výsledok takéhoto nečinného života sa prejavil na skúškach: prepadol z ruskej histórie. Hrdosť mu nedovoľovala opakovať ročník, preto požiadal o preloženie na právnickú fakultu. Vyhoveli mu a začal brať štúdium vážnejšie. Začal si písať denník. V marci 1847 ochorel a liečil sa v nemocnici. Počas dlhých dní zotavovania mal dosť času na rekapituláciu svojich predsavzatí a mrzelo ho, že nevládze splniť to čo si zaumienil. Na jar 1847 odišiel z kazanskej univerzity. V žiadosti o prepustenie uviedol, že si neželá ďalej pokračovať v štúdiu pre narušené zdravie a domáce pomery. V máji odišiel do Jasnej Poľany, ale nenašiel to, čo očakával. Netrvalo dlho, kým prišiel na to, že všetko zlo väzí v úbohom postavení mužikov. Pokúsil sa im uľahčiť bremeno nevoľníctva, ale jeho úsilie vyšlo nazmar - sedliaci mladému pánovi nedôverovali.
Na jeseň sa pobral do Petrohradu, kde zložil dve skúšky z trestného práva, no potom zabudol na všetky svoje ostatné predsavzatia. Neodolal lákavým zvodom hlavného mesta. Po skúškach sa rozhodol prijať nejaký úrad. Odrazu si uvedomil, že z rozumovania a filozofovania nevyžije. Do zamestnania nenastúpil, zato však pokračoval v zábave a v kartách. Tolstého mládenecké dni v Petrohrade, Moskve, Tule a Jasnej Poľane však neplynuli celkom neplodne. Okrem zábav usilovne čítal. Na jar 1851 pricestoval na dovolenku starší brat Nikolaj, dôstojník kaukazskej armády a zadĺžený Lev sa rozhodol, že pôjde s ním na Kaukaz. Po ceste sa zastavili v Moskve a Kazani. Za ten čas sa stihol vari prvý raz opravdivo zaľúbiť. Koncom mája sa dostali k Nikolajovej batérii. Dobrovoľne sa zúčastňoval útokov ruského vojska proti Čečenom. Často chodieval na poľovačky do hustých lesov. Časom však aj tu ožila stará vášeň a Tolstoj prehral všetko čo mal. Neskôr kvôli dlhom požiadal o prijatie do služby. V máji sa šiel liečiť do Piatigorska, kde sa stretol so sestrou Marjou. Vtedy už písal svoju prvú uverejnenú literárnu prácu, najprv pod názvom História môjho detstva. Rukopis poslal do Petrohradu redakcii Sovremennika. Začiatkom augusta 1852 vyšlo tlačou prvé dielo L.N. Tolstého Detstvo. V marci 1854 cestuje k Dunajskej armáde pri Bukurešti. Tá ale ustupovala a Tolstoj požiadal o preloženie na Krym do Sevastopola, kde sa urputne bojovalo. Koncom apríla 1855 dopisuje črtu Sevastopol v decembri a posiela ju redakcii Sovremennika. Poviedka mala úspech. Poviedku Sevastopol v máji však už vytlačili upravenú cenzúrou. I.S. Turgenev nazval Tolstého stať o Sevastopole pravým divom. V novembri ho poslali ako kuriéra do Petrohradu. Tam sa zoznámil so spisovateľmi združenými okolo časopisu Sovremennik. Tí prijali Tolstého medzi seba ako svojho. Ale hrdé, sebavedomé vystupovanie mladého dôstojníka niektoých poburovalo, najviac Turgeneva. Ale aj potom, čo Turgenev odcestoval do Paríža zostali v písomnom styku. Ešte v januári 1856 navštívil Tolstoj umierajúceho brata Dmitrija. Medzitým vychádza v Sovremenniku Chlapčenstvo. Na jar 1856 sa chystal odísť na dedinu, čo najskôr sa oženiť a nepísať už pod vlastným menom. Koncom novembra 1856 ho uvoľnili z armády. V januárovom čísle Sovremennika bola uverejnená tretia časť autobiografickej trilógie Mladosť. Vo februári 1857 zavítal Tolstoj do Paríža, kde ho očakával Turgenev. Tam sa stal svedkom udalosti, ktorá sa mu nezmazateľne vryla do pamäti. 6. apríla sa len tak zo zvedavosti pobral k popravisku. Videl tam odsúdenca ako bozkáva evanjelium a vzápätí mu gilotína odsekla hlavu. Tolstoj už predtým videl zblízka dosť vojnových hrôz, ale nikdy naňho nič nezapôsobilo zdrvujúcejšie ako tento prístroj na zabíjanie zdravých ľudí. Pohľad na popravu otriasol jeho vierou v pokrok. Cítil, že nič na svete nemôže ospravedlniť taký hanebný čin. Neskôr cestoval do Švajčiarska. Po príchode do Jasnej Poľany si uvedomil ako zanedbal majetok i literárnu tvorbu. V polovici októbra 1857 sa spolu s bratom Nikolajom a sestrou Marjou presťahoval do prenajatého bytu v Moskve. V prvej polovici roku 1860 venoval všetok svoj voľný čas škole, ktorú v Jasnej Poľane založil pre sedliacke deti. Potom odcestoval znova do Európy. Nemecko, Francúzsko, Taliansko a v Anglicku navštívil v Londýne A.I. Gercena. Hneď po návrate z cudziny sa opäť naplno venoval pedagogickej činnosti. Ani systematická práca v škole ani náročná činnosť zmierovacieho sudcu nepriniesli Tolstému očakávané uspokojenie. Natoľko ho duševne i telesne unavili, že v máji 1862 odcestoval do Samarskej gubernie medzi baškirských kočovníkov, aby si oddýchol. Medzitým polícia vykonala v Jasnej Poľane prehliadku, pri ktorej takmer zdemolovali školu. Keď sa to Tolstoj po návrate dozvedel bol nesmierne pobúrený a pomýšľal na emigráciu. Tolstoj počas svojich sporadických pobytov v Moskve občas zašiel k Bersovcom. Lekár Andrej Bers mal tri dcéry a jeho svokor býval na majetku v susedstve Jasnej Poľany a priatelil sa s Tolstého otcom. V septembri požiadal o ruku osemnásťročnú Sofiu Andrejevnu Bersovú. Pred svadbou jej dal prečítať denník, neklamné svedectvo búrlivej mladosti, v ktorom nič neostalo zatajené, ani hýrenie, ani ženy, ani kartárska vášeň a neprestajná duševná trýzeň. Sofia žasla. Tostoj stále pochyboval, aj o jej láske, bál sa, že klame samu seba, keď súhlasila so sobášom. Napokon sa predsa dočkal manželského šťastia a to naňho pôsobilo blahodarne. Zdalo sa mu, že sa stal novým človekom.

V decembri 1862 dopísal Kozákov. V tom čase sa už začínal zaoberať ideovou osnovou románu Rok 1805 (Vojna a mier). Pôvodne sa zaoberal myšlienkou napísať román o dekabristovi vracajúcom sa z vyhnanstva. Čím viac sa však ponáral do histórie, objavoval hlbšie pramene javov, ktoré chcel opísať. A tak sa zastavil až pri vojne s Napoleonom a roku 1805. Román sa epickou šírkou rozrástol na epopeju. Najprv sa mala volať Tri doby, potom Koniec dobrý všetko dobré, napokon Vojna a mier. V jeseni 1865 zašiel k Borodinu, aby si na mieste popozeral javisko slávnej bitky. Postupne ako Vojna a mier vychádzala po častiach (1867 - 1869), vyvolávala v čitateľskej verejnosti čoraz väčší záujem a ohlas. Medzitým sa mu narodili synovia Sergej, Iľja a Lev a dcéry Tatiana a Mária. Neskôr synovia Peter, Nikolaj, Andrej a Alexej a dcéra Alexandra. Začal pracovať na Azbuke, učebnici ruského jazyka pre deti a ľud. V tom čase zriadil na svojej kúrii novú školu. Ale Azbuka mu nepriniesla očakávaný úspech ani finančný zisk. Náročná práca na učebnici ho veľmi vyčerpala a znovu sa vybral liečiť do baškirských stepí. V jeseni 1872 sa zahĺbil do kníh o Petrovi Veľkom a jeho dobe. V marci 1873 už mal schémy všetkých postáv historického románu premyslené. Niekoľko ráz začal písať, ale nebol s tým spokojný. Nakoniec sa svojho plánu vzdal. Začal pracovať na románe Anna Kareninová (vychádzala na pokračovanie v r.1873 - 1877). Pre výber témy Tolstoj nemusel chodiť ďaleko. Zblízka poznal z vlastnej rodiny viaceré nevydarené manželstvá. Hľadal východisko z komplikovanej životnej situácie a hľadal ho svojou prenikavou analýzou súčasných spoločenských vzťahov. Druhú hlavnú postavu románu, Levina, obdaril toľkými autobiografickými prvkami, že sa dá s malými výhradami pokladať za nositeľa jeho vlastných názorov.
V tom čase ho stále viac znepokojovala myšlienka na smrť. Svoj záujem sústredil predovšetkým na otázku, aký zmysel má život človeka, lebo čoraz častejšie si vyžadovala odpoveď, a z tohto zorného uhla literárna činnosť preňho strácala pôvodný význam. Chvíľami sa mu zdalo, akoby sa život zastavil. Nevedel, čo robiť. Nevedel si zdôvodniť ani gazdovanie na statku, ani výchovu detí, ani písanie kníh. Unikalo mu opodstatnenie akejkoľvek činnosti, nemal čím žiť. Každý večer osamote hľadieval na vyčnievajúcu hradu medzi skriňami, na ktorú by sa dal upevniť povraz. Aby sa zbavil myšlienky na samovraždu, sám pred sebou skrýval povraz a prestal chodiť na polovačku. Hľadal odpoveď v rôznych knihách o vede, náboženstve a filozofii. Keď nenašiel oporu tu, začal hľadať v sebe aj okolo seba. Hľadanie zmyslu života priviedlo Tolstého k svojráznemu nábožensko-filozofickému mysleniu. Začal písať Spoveď, výklad udalostí svojho života a myšlienok, ktoré ho priviedli k jeho presvedčeniu a zároveň odpadnutiu od pravoslávnej cirkvi. Pri tejto práci nenachádzal pochopenie ani u najbližších. Kríza v manželstve sa naďalej prehlbovala. Vo februári 1881 zomrel F.M. Dostojevskij. Tolstého zabratého do práce na náboženských traktátoch, od ktorej ho nevedelo nič odtrhnúť, správa o jeho smrti prekvapila a trochu aj vyplašila: pripomenula mu vlastnú smrť. Ešte väčšmi sa zahĺbil do seba. Taktiež ho trápila chudoba a bieda obyčajných ľudí, zatiaľ čo oni sami mali nadbytok. Jeho žena Sofia Andrejevna sa ho snažila presviedčať, že jeho poňatie kresťanského učenia je v praxi neuskutočniteľné. Na jeseň sa presťahovali do Moskvy, kde Tolstoj našiel biedu inú než na dedine, krutejšiu a nepochopiteľnejšiu.
Koncom júna 1883 umierajúci Turgenev prosil Tolstého, svojho priateľa, aby sa vrátil k literárnoumeleckej činnosti. Lev Nikolajevič zaujatý náboženským traktátom sa neodhodlal odpovedať, umenie v porovnaní so šťastím pre všetkých ľudí, o ktorom premýšľal, sa mu zdalo zbytočnou zábavou. V roku 1884 vyšiel jeho spis V čom spočíva moja viera. Vydal ho vlastným nákladom, ale aj tak bol skonfiškovaný. Písal v ňom o svojom chápaní Kristovho učenia. Biblický výrok: "Neprotivte sa zlému!", povýšil na prikázanie. Protivilo sa mu šírenie nenávisti medzi národmi pod rúškom lásky k vlasti. Ľudské šťastie videl v živote, v ktorom nie je porušená spätosť človeka s prírodou: v práci pod šírym nebom, na slnku - v dobrovoľnej, najmä telesnej práci, ďalej v rodine a napokon v slobodnom, ohľaduplnom vzťahu k všetkých spoluobčanom.
Sám Tolstoj často pomáhal jasnopolianskym mužíkom pri roľníckych prácach. Od čias, čo si zaumienil zmeniť život podľa svojich zásad, začal sa vzďaľovať od vlastnej rodiny. Navrhoval, aby sa uskromnili, aby bývali v Jasnej Poľane a zriekli sa príjmov z ďalšieho majetku v prospech chudobných roľníkov, aby sa starší synovia zamestnali atď. Najmä Sofia Andrejevna o takýchto plánoch nechcela ani počuť. Od čias, čo sledovala duševný prerod svojho muža s neporozumením a nevôľou ako čosi neprirodzené, pre jeho umenie priam škodlivé, začínala sa nepreklenuteľná roztržka v ich manželstve. Ale Tolstoj nedokázal žiť v rozpore so svojím presvedčením. Umenia sa však taktiež nedokázal úplne zriecť, písal ľudové rozprávky a novelu Smrť Ivana Iľjiča, neskôr hru Vláda tmy. Po zoznámení s V.G. Čertkovom vychádzali jeho diela vo vydavateľstve Posrednik, na malú radosť Sofie Andrejevny, pretože sa Tolstoj od tej doby zriekol autorských práv. Neskôr napísal veselohru Plody vzdelanosti, novely Diabol a Kretzerova sonáta (1889). Kríza v rodine sa prehlbovala. Sofia Andrejevna nielenže sa už nevedela zmieriť s filozofickými názormi svojho muža, ale ich aj otvorene znevažovala pred deťmi a prívržencov Tolstého učenia začala priam nenávidieť, vrátane Čertkova. Tolstoj začal pomýšľať na odchod z domu. 13. augusta 1892 si do denníka zapísal, že bude môcť, ba hádam aj musieť odísť. Ešte sa však stále usiloval žiť v zhode. Začiatkom júna 1897 sa rozhodol. Napísal rozlúčkový list, ale nakoniec ho Sofii Andrejevne neodovzdal, z Jasnej Poľany neodišiel.
V roku 1899 dokončil svoj posledný román Vzkriesenie. Zaujal ho príbeh človeka, v ktorom sa ozvalo svedomie. Témou tohto diela sa zaoberal už niekoľko rokov. Námetom mu bol skutočný príbeh, ktorý mu rozpovedal právnik A.F. Koni. Tvorivý proces vzniku tohto románu však urýchlila aj iná, mimoliterárna okolnosť. Sektárskych duchoborcov a molokanov, ktorí sa usadili v ďalekých pustých stepiach, kde zúrodňovali pôdu, kruto prenasledovali cárske úrady. Nakoniec im neostalo iné než emigrácia. Tolstoj protestoval proti takémuto postupu úradov, ale bez úspechu. Rozhodol sa predať Vzkriesenie domácim i zahraničným vydavateľom a zisk venovať na pomoc duchoborcom. Román vyvolal najrozmanitejšie reakcie hneď od svojho vzniku. V niektorých západných vydaniach vyčiarkli útoky proti cirkvi a armáde a tiež úvahy o pozemkovom vlastníctve. Prvý preklad Vzkriesenia vyšiel zásluhou Alberta Škarvana po slovensky, takmer súčasne s ruským vydaním. Slovensko malo u Tolstého takpovediac priamy spoj v osobe Dušana Makovického, ktorý bol Tolstého osobným lekárom a dôverníkom v posledných rokoch jeho života.
Svätá synoda, zbor najvyšších pravoslávnych duchovných na čele s patriarchom, vyhlásila vo februári 1901 L.N. Tolstého za nepriateľa cirkvi a vyobcovala ho z nej. Ruská verejnosť však prijala rozhodnutie synody s rozhorčením. Tolstoj dostával zo všetkých strán listy vyjadrujúce sympatie, ale sám na to reagoval pokojne: "Spočiatku som miloval svoju pravoslávnu vieru väčšmi než svoj pokoj, potom som miloval kresťanstvo väčšmi než svoju vieru, a teraz milujem nadovšetko na svete pravdu." Ešte v zime ochorel a na radu lekárov odcestoval na Krym. Tam ho navštevoval A.P. Čechov aj M. Gorkij. V januári 1902 sa jeho zdravotný stav znova neočakávane zhoršil. Bol zoslabnutý, že nevládal zdvihnúť ruku. Dcére Maši nadiktoval závet. Koncom februára sa však začal cítiť lepšie. Znovu písal články a pustil sa do poviedky Po bále. Téma úteku zo života ho však neopúšťala. Spracoval ju v novele Otec Sergij a neskôr v Posmrtných zápiskoch starca Fiodora Kuzmiča. Svoje posledné veľké literárne dielo Hadži Murat nosil v sebe takmer celý život. Už na Kaukaze sa dopočul, že v decembri 1851 prešiel k Rusom skvelý bojovník Hadži Murat, a prácu na jeho príbehu dokončil koncom roku 1904.
V roku 1908, keď sa blížila jeho osemdesiatka, požiadal prostredníctvom novín, že si neželá, aby sa verejne oslavovalo jeho jubileum. Chcel sa vyhnúť akýmkoľvek sporom, hádkam a rozruchu. Avšak už v marci vyšiel obežník ministerstva vnútra, ktorý upozorňoval gubernátorov a veliteľov žandárskych staníc, aby nezabudli venovať osobitú pozornosť blížiacemu sa výročiu L.N. Tolstého a zamedzili akékoľvek pokusy využiť túto príležitosť na protivládne prejavy. Aj tak verejnosť zahrnula Tolstého neprehľadným množstvom blahoprajných listov a telegramov. Pochádzali nielen od kultúrnych činiteľov, ale aj od jednoduchých ľudí, pracujúcich v dielňach a továrňach. Tolstoj si aj v osemdesiatke zachoval duševnú sviežosť. Až do polovice decembra bol zahĺbený do štúdia starej indickej filozofie. Písal svoj povestný List Indovi. Tolstoj už za svojho života požíval medzi ruským ľudom nesmiernu popularitu. Keď sa viezli moskovskými ulicami v otvorenom kočiari, ľudia na chodníkoch ich srdečne zdravili. Na Sadovej sa zhromaždil zástup zvedavcov. Na námestí pred Kurskou stanicou čakalo okolo pätnásťtisíc ľudí, študenti mávali čiapkami a volali na slávu veľkému bojovníkovi.
Nezhody so ženou však pokračovali. Domácnosť v Jasnej Poľane sa zmenila na peklo, keď sa Sofia Andrejevna dozvedela, že Lev Nikolajevič podpísal nový testament (išlo o autorské práva, teda majetkové záležitosti). 28. októbra 1910 sa rozhodol navždy opustiť Jasnú Poľanu. O štvrtej ráno napísal Sofii Andrejevne list a spolu s Dušanom Makovickým odišiel na stanicu Ščekino. Večer prišli do Šamardina k sestre Márii Nikolajevne. 31. októbra napísal Sofii Andrejevne posledný list; v ktorom ju uisťoval, že ju stále miluje, avšak spoločný život je nemysliteľný. Z obavy aby neprišla za ním odchádza zo Šamardina o štvrtej ráno. Cestujú smerom na juh. Vo vlaku však ochorel a dostal horúčku. Na stanici Astapovo ho preniesli do bytu prednostu stanice. 6. novembra, Lev Nikolajevič svojim dcéram: "Iba o jedno vás prosím, aby ste pamätali, že okrem Leva Tolstého je ešte mnoho ľudí na svete..." Siedmeho novembra ráno mu Dušan Makovický zatlačil oči.
Telesné pozostatky previezli do Jasnej Poľany. Jeho posledná cesta bola prvým verejným pohrebom v Rusku bez cirkevných obradov. Splnili mu želanie a pochovali ho na mieste, ktoré si určil sám.

“Hrdinkou môjho príbehu – hrdinkou, ktorú milujem z celého srdca a ktorú som sa usiloval zachytiť v celej kráse, lebo ona bola, je a bude vždy krásna – je pravda...”

(Sevastopol v máji)

“...Každý verí ľuďom, a nie sebe. Aj ja som ľuďom veril a blúdil som ako v tajge... Každá viera len seba vychvaľuje. A tak sa všetci rozliezli ako slepé štence. Vyznaní mnoho, ale duch jeden. Aj v tebe, aj vo mne, aj v ňom. Nuž teda nech verí každý svojmu duchu a budú všetci jednotní. Nech je každý sám za seba, a všetci budú zajedno.”

(Vzkriesenie)

"Nikdy, nikdy sa, priateľ môj, nežeň: radím ti, nežeň sa dovtedy, kým si nepovieš, že si vykonal všetko, čo bolo v tvojich silách, a dovtedy, kým neprestaneš milovať ženu, ktorú si si vybral, kým jej nenazrieš až na dno duše, lebo sa kruto a nenapraviteľne sklameš. Ožeň sa, až keď budeš starý, nesúci na nič... Lebo vyjde nazmar všetko, čo je v tebe dobré a vznešené. Všetko sa rozplynie na malichernosti. Veru, veru, veru! Nepozeraj na mňa tak prekvapene ..."

(Vojna a mier)

"V nijakej literatúre niet nič podobné. Tisíce osôb, tisíce scén, najrozmanitejšie podoby štátneho a súkromného života, dejiny, vojna, všetky možné hrôzy sveta, všetky vášne, všetky situácie ľudského života - od kriku novorodeniatka až po posledný záchvev srdca umierajúceho starca, všetky radosti i žiale, aké je človek schopný pocítiť, najrozmanitejšie duševné stavy od pocitu zlodeja, ktorý ukradol kolegovi dukáty, až po najvyššie vzplanutie heroizmu a vnútorný jasot - to všetko je v tomto obraze... Úplný obraz toho, čo sa nazýva históriou a bojom národov. Úplný obraz ľudského života. Úplný obraz vtedajšieho Ruska. Úplný obraz všetkého, v čom ľudia vidia svoje šťastie a veľkosť, svoj žiaľ i poníženie. To je Vojna a mier."

(N.N. Strachov)

Literatúra

Úvodná stránka